Úplne prvý pokus o založenie vedeckého spolku u nás si pripísal Matej Bel, ktorý neúspešne predložil cisárovnej Márii Terézii dva modely. Súčasná SAV má problém s peniazmi a odlevom mozgov.

Slovenskú vedeckú činnosť v minulých storočiach zastrešovali iné spolky fungujúce na národnej alebo literárnej báze. Prvá naozaj vedeckú ustanovizeň podľa zahraničných príkladov u nás vznikla až v roku 1942 – Slovenská akadémia vied a umení. Po nástupe socializmu ale bolo všetkým jasné, že túto inštitúciu čaká kompletná reorganizácia podľa sovietskeho vzoru.

Stalo sa tak zákonom z roku 1953, dočasne “degradovaná” inštitúcia opäť prevzala hlavnú rolu slovenskej vedy. Väčšinu z 37 pracovísk prevzala nová SAV z ľudáckej republiky. Začínala s 10 akademikmi a 160 vedeckými pracovníkmi, do konca roku však už pracovalo v SAV okolo 600 ľudí. Zakladajúci zákon je z 18. júna 1953, ustanovujúce zhromaždenie bolo o 8 dní neskôr.

Momentálne je to už 1500 vedeckých pracovníkov a 500 ašpirantov (doktorandov). Akadémia vydáva približne 50 periodík, časopisov a ročeniek. Prirodzene, najväčšou reorganizáciou prešla SAV po revolúcii v roku 1989. Pred zmenou režimu bola jednou z mála inštitúcií, ktorá vo svojich analýzach aktívne upozorňovala na vážne sociálno-ekonomické nedostatky a blížiace sa zmeny.

Pri oslave sa, samozrejme, odovzdávali ocenenia za účasti vrcholných politikov a zahraničných hosťov. Politici sa však predstavili len zdvorilostnými príhovormi, nič zásadného nezaznelo. Hlavné problémy slovenskej vedy sú stále rovnaké – slabé financovanie, odlev slovenských vedcov do zahraničia. Väčšina z vedeckých pracovísk a ústavov (dokopy 69) sú stále len rozpočtovými organizáciami, menšia časť funguje ako príspevková zložka. Stále je slabá účasť komerčnej sféry a podnikateľov na financovaní slovenských výskumov – okrem iného za to zrejme môže aj slabá podpora zo strany štátu. S tým je spojený aj slabý dopad výsledkov akadémie na praktickom živote ľudí.

Testy v laboratóriu potvrdili, že nová Vtáčia chrípka (vírus H7N9) sa môže preniesť z pokusnej fretky na človeka. Obavy z pandémie sa o čosi zvýšili.

V Číne sa nakazilo novým typom chrípky na konci februára roku 2013 okolo 130 ľudí a 36 z nich zomrelo. Je možné, že niektorí ľudia sa nakazili navzájom, ale prenos z človeka na človeka ešte nie je potvrdený. Medzinárodný tím vedcov zistil, že infikovaná fretka nakazí všetky zvieratá v rovnakej klietke.

Ale nakazila sa aj jedna z troch neinfikovaných fretiekv iných klietkach, čo znamená šírenie vzduchom – kašľom, mikroslinami a podobne. To je jedna z podmienok možnosti epidemologického rozšírenia vírusu – tento spôsob je ale pravdepodobne neefektívny, keďže dve fretky vo vlhkej miestnosti (teplotne a vlhkostné podmienky v laboratóriu nahrávajú prenosu vírusu) ostali zdravé. Tieto jednoduché štatistiky z tiel drobných cicavcov však nemusia platiť aj na ľudské telo.

Prípadne nebezpečenstvo by mohli znamenať nové mutácie vírusu. Zatiaľ sa zistilo, že zdrojom novej choroby nie sú ošípané ako v roku 2009. Za zdroj podozrievajú čínski vedci vtáčie mäso od veľkoobchodníka, ktoré sa dostalo cez miestny trh k pacientom. Preto sa aj v Šanghaji a niektorých priľahlých oblastiach uzatvorili trhy s hydinou. Nové prípady nákazy zatiaľ úrady nehlásili – okrem spomenutého opatrenia ale za to môže najmä fakt, že chrípka väčšinou prepuká v zimnom období a nie v lete.

U niektorých ľudí môže proti vírusu HIV pomôcť látka zo včelieho jedu.

V laboratórnych podmienkach dokázali vedci komponentom z včelieho toxínu uloženým v testovacích nanočasticiach vyradiť HIV vírus. Zdravé bunky tento postup nepoškodzuje. Jedy sa v lekárstve používajú odjakživa, ale proti smer ich použitia proti vírusom je prakticky v plienkach.

Výskumníci na Washingtonovej univerzite v Saint Louis testovali toxín melitín na HIV víruse, ktorému nová látka vytvorila diery v ochrannom proteínovom plášti a množstvo vírusu kleslo. Zároveň melitín otestovali na živých bunkách získaných z vaginálnej steny (pretože tieto bunky sú v tele ženy ako prvé vystavené príchodu HIV víru). Toxín by tieto bunky mal tiež poškodzovať, ale konštrukcia nosných nanočastíc tomu zabránila akýmsi mikroskopickým nárazníkovým systémom.

Jedným z možných výsledkov výskumu by mohol byť gél s obsahom nanočastíc, ktorý by umožnil bezpečný pohlavný styk osoby nakazenej s HIV so zdravým jedincom. Takáto technológia je však ešte veľmi nedokonalá kvôli nejednej ťažkosti, ktorú by takýto liek spôsobil v ľudskom tele.

Ťavy sú pútnikmi púšte. So zásobou tuku v hrboch dokáže prežiť veľmi nehostinné a horúce podmienky dlho bez vody. Ale dnes vedci zisťujú, že prapredok ťavy žil kedysi dávno v artických krajoch.

Nález fosílnych zvyškov obrej ťavy pochádza zrejme z obdobia okolo 3 miliónov rokov. Paleontológovia si myslia, že biologická výbava ťavy – dlhé nohy, kožuch, metabolizmus a spôsob vytvárania zásob v tele – mohol výborne slúžiť aj na ďalekom severe, v časoch keď sa tu miesili lesy s tundrou. Takže dnešné ťavy, ktoré žijú v teplých krajoch, by teoreticky mohli pochádzať z druhu, ktorý žil veľkú časť života v mrazoch.

Objav sa podaril pracovníkom kanadského Múzea prírody v Ottawe na arktickom ostrove Ellesmere. Našli 30 kúskov ťavej stehennej kosti, ktorá bola asi o tretinu väčšia ako majú dnešné ťavy. Takže takýto jedinec by meral 2,7 metra a vážil skoro 900 kilogramov. K teórii, že ide o kosť predchodcu jednohrbého dromedára prišli paleobiológovia analýzou kolagénnych bielkovín, ktoré zo všetkých cicavcov zodpovedali ťaviemu štandardu.

Podobný nález sa podaril pred časom aj v kanadskej oblasti Yukon. Na základe týchto dát vedci tvoria obrázok akejsi Paraťavy, ktorá žila pred miliónmi rokov, v časoch, keď sa muselo dať prejsť z Aljašky do Ruska pešo po zemi.

Čiastočným úspechom pri hľadaní večného života nazvali fantasticky niektoré médiá výsledok výskumu na americkej National Academy of Sciences. Myšie neuróny transplantované do mozgu potkana prežijú oveľa priemernú dĺžku života myšieho tela. Myš sa dožíva približne 18 mesiacov.

Niektorí neurochirgovia ako Lorenzo Maggrasi na univerzite Pavie v Taliansku si myslia, že chátranie mozgu nemusí u cicavcov vrátane ľudí súvisieť so starnutím a vysokým vekom. Ako sa teda dá predĺžiť “životnosť” človeka? Autor štúdie Magrassi odmietol teóriu, že všetky bunky u konkrétnych organizmov majú dopredu daný “čas spotreby” a opotrebujú sa približne v rovnakom termíne.

Jeho tím za pomoci mikronástrojov chirurgicky transplantoval neuróny z myších embryií a kúsky mozgov do potkaních mláďat. Vedci museli čakať tri roky, aby potkany potom mohli pitvať. Transplantované neuróny splynuli s neurónmi nového nositeľa a normálne pracovali.

Výskum by mal pomôcť ľuďom, ktorí ochoreli na neurodegeneratívnu chorobu ako Parkinson alebo Alzheimer.